Velke Zaluzie - Ako som zistila, ze na vyliecenie zo zavislosti neexistuju tabletky

Autor: Karolína Karlíková | 11.8.2014 o 11:43 | Karma článku: 10,35 | Prečítané:  3386x

Priznam sa, par dni pred nastupom na protialkoholicke liecenie, mi nebolo vsetko jedno. Na jednej strane som sa tesila, ze na cas odidem z napateho prostredia doma, na strane druhej slovo psychiatria vo mne vzbudzovalo obavy a predstavy z filmov. Ved to poznate, vsetci blazni v jednej miestnosti sa bud kolisu na stolickach, pripadne nepritomne s prazdnym pohladom cumia z okna, alebo si cosi nezrozumitelne blabocu...

Realita bola o cosi ina, zrejme aj preto, ze som bola na otvorenom oddeleni a s tazsimi pripadmi som sa stretla len letmo.

Po dlhej ceste, ktoru sprevadzalo mamine "neboj sa, Karolinka, vsetko bude dobre, uvidis ako ti tam pomozu" a otcove zartiky sme konecne dorazili do krasneho zeleneho arealu, kde sa prechadzali na prvy pohlad celkom normalni ludia.

Cakali sme mlcky na chodbe aj s kuframi a mna prekvapilo, ze nas minali hlavne mladi ludia, prevazne muzi. Po chvili sme sa zoznamili s pani primarkou, ktora ma poslala na vstupne vysetrenie k mojej osetrujucej psychiatricke. Vysluch bol dlhy a dokladny. Neminuli ma otazky tykajuce sa rodinnych vztahov, vztahu s mojim byvalym, toho, ako casto a kedy naposledy som zvracala a kedy som naposledy pila, ci som tu dobrovolne, alebo pod tlakom rodiny, ako dlho pijem, co pijem, ci som hladinkar, ako casto zvraciam a preco si myslim, ze to vsetko robim.

Nasledne mi sestra ukazala izbu. Prvy clovek, ktoreho som spoznala, sa volal Barbora. Vletela do stvorpostelovej izby prave ked som sa lucila s nasimi.

"Cau, ja som Barbora, alkoholicka. Ty tiez?" Prekvapene a hanblivo som prikyvla. Barbora asi o tyzden spolu so svojim drahym (narkomanom) podpisala reverz, a ukoncila liecbu po 3 tyzdnoch.

Prvy tyzden vraj byva tazky vzdy a vsade. Aj bol. Vsade som chodila neskoro, nikomu som sa nevedela prihovorit...

Po kazdom jedle som musela sedavat 20 minut v ambulancii, aby mi zabranili ist sa vygrcat (nepomahalo, bulimicka sa dokaze vygrcat kludne aj po pol hodine).

Rozcvicka, ranajky, zenska komunita, velka komunita, skupinova terapia, obed a nasledne bud pracovna terapia (tu sme vacsinou poctivo odflakli), sport, ci diskoteka...

Kazdy utorok bola prednaska... O alkoholizme, o recidive, gamblingu, liekoch a liekovej zavislosti, vztahoch v rodine alkoholika, pricinach vzniku zavislosti... A kazdy piatok nasledne pisomka.

Mali sme skvelu terapeutku, ktora hovorila veci na rovinu, bola tvrda, ale vedela byt aj citliva a pochvalit snahu... Vysvetlila mi, ze ja som velmi komplikovany pripad, a ze alkoholizmus je u mna sekundarny problem, ktory musia riesit ako prvy, aby sa nasledne mohli venovat bulimii... A vraj moj boj s jedlom bude milionkrat narocnejsi ako boj s alkoholom. No co, vedela o com hovori...

Najtazsie zo vsetkeho bolo vytlct mi z hlavy Lukasa a zabranit mi v tom aby som zvracala. To prve im trvalo pekne dlho... Kym som si pripustila slova terapeutky a sestriciek, ze za tym musim urobit hrubu ciaru, ze sa tu neliecim koli nemu, ale koli sebe, ze on uz aj tak nepride, nech uz mi nataral hocico, a ze preco by som o to vlastne mala stat, aby za mnou prisiel niekto, kto ma v tom najtazsom obdobi nechal samu (neposlal mi doklady, ktore som potrebovala pre ZP, urady... Navyse v tom istom case, ked som ja lezala v Ruzinove, bol v BA aj on, s nou... a ani ho nenapadlo prist ma pozriet), presli minimalne 2 mesiace. Bolo tazke pocuvat, ze ma nikdy nemiloval a ze ma len vyuzil, ako to urobil a urobi s kazdou. Ja som si zanovite tvrdila svoje, ze ma predsa lubit musel, aspon prvy rok a pol... A tiez som nechapala, preco by som sa mala liecit koli sebe, ved sa neznasam, neviem si predstavit zivot bez neho, netesim sa na zivot bez neho a uz aj tak nikdy nestretnem nikoho, kto by ma miloval, koho by som milovala ja...

Pripustala som si to pomaly, opatrne a len silou vole som sa snazila vtlct si do hlavy, ze to musim a chcem robit (=abstinovat) koli sebe, ze ma caka este pekny zivot, ze som este nic take strasne nezmeskala za tie roky s nim...

Az som nakoniec musela pripustit, ze po tejto zemi, dokonca aj v Zaluzi, chodia aj ini ludia, mili, vtipni ludia a dokonca aj par dobre vyzerajucich a inteligentnych alkoholikov.

A vzapati sa zacala dalsia dilema... Ako sa rychlo nenamotat na spolupacienta... Bolo nam to zdoraznovane, ze ked sa ocistujeme, sme vysoko citlivy, lahko namotatelny, rychlo si zamiename city so sympatiami a vztah dvoch zavislych nemoze skoncit inak ako pohromou.

Napriek tomu, naslo sa nas par, alebo mozno trochu viac, ktori sme si zamenili dojmy s pojmami a museli sa nasledne poucit na vlastnych chybach a pripustit, ze tie terapeutky predsa len nie su take blbe...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?