Na pokraji zufalstva

Autor: Karolína Karlíková | 20.8.2014 o 9:12 | Karma článku: 8,20 | Prečítané:  2020x

Bolo chladne uprsane rano, myslim, ze niekedy v juni, ale kludne to mohol byt aj oktober, lebo Anglicko...

Zobudila som sa premocena, uzimena, vlastne celu noc som stravila len v akomsi polospanku. Den predtym sme sa priserne pohadali, teraz uz ani poriadne neviem koli comu, ja som sa pobalila a s placom utekala prec. Volal mi asi milionkrat. Nakoniec som mu zdvihla.

"Len som chcel vediet kde si, ci si v bezpeci."

"Som," odpovedala som sediac na luke pod stromom, na svojom starom kufri. Zlozila som. Volal znova. Uz som nezdvihla. Nechcela som ho pocut, vidiet, mysliet na to, ako sa to vsetko strasne kazi, ako sa ruca laska, o ktorej som si myslela, ze je rozpravkova, osudova... Preco sa prestal zaujimat, a preco ma tym tak drazdi? Preco ma napadaju myslienky ako: keby ma podviedol, mozno by bolo vsetko lepsie, mozno by si uvedomil ako sa milujeme, ako chce byt so mnou... (blaznive, vsak?) Vyslovene som tuzila po tom, aby spravil nieco, za co sa mi bude ospravedlnovat a nasledne spravi nejake zufale gesto, ako poziadanie o ruku, alebo co... A ja budem po dlhej dobe na koni. Uz nebudem ta krehka, roztrasena, ktora ho potrebuje k zivotu...

A on prisiel, odhrnul mi prsiplast z tvare.

"Musim ti nieco povedat," zacal. "Chcel by som ti niekoho predstavit..." Posunul sa bokom, a ja som ju tam uvidela, rozmazanu, ale krasnu. Pocitila som neskutocne zufalstvo. Takto to predsa nemalo byt. Pocula som zvuk... Otvara plechovku piva a podava mi ju. Nieeee...

Zrazu som sa strhla. Rukou som nahmatala telefon. Bolo tesne pred piatou rano. Lezala som na posteli, v Zaluzi, v suchu... S otrasnym pocitom, co so mnou dokaze este po mesiacoch ten chlap spravit. Znova som dokonale a realne presnivala prvu z tych najtragickejsich spomienok, ktore sprevadzali nas rozchod. S tym rozdielom, ze on vtedy rano neprisiel, nepriznal sa, zobudila som sa sama, nestastna ze neprisiel, ze si pokojne spi asi 100 metrov odo mna. A aj pivo som si otvorila sama. Vyskrabala som sa z blata a vratila som sa "domov".

Aj ked sa teraz hnevam, ze som bola v Zaluzi pod tolkymi liekmi, myslim ze bez nich by ma tam nikto neudrzal, ze by som naivne a hlupo bezala za nim hned, ako som sa dozvedela, ze sa stahuje na Slovensko. Za nou.

Viem, ze moj pribeh znie, akoby ho rozpravalo hlupe dievca z dediny, ktore prvy krat prislo do velkeho mesta. Ale nie som jedina, ktora sa nechala psychicky dobrovolne tyrat. Zilo a zije tak mnoho zien. A vzdy to ma nejaky dovod. Vacsinou ten, ze uz sme to niekedy zazili a potrebujeme zit v tom, co uz pozname... Dal by Boh, aby sme vsetky dokazali rozpoznat, kedy sa to zacina lamat. Kedy zacina byt obskakovanie  "Mr. Right" samozrejmostou, kedy 99% casu travi na telefone, na Fb, textovanim si, kedy Vam uz nepovie, ze ste krasna, ale ze zas mate doma bordel, kedy Vam dava pocitit ako strasne mu Vasa pritomnost lezie na nervy, ale zaroven potrebuje, aby ste sa zdrziavali v kuchyni, pri pracke, pripadne v praci, len nie pri nom. A coraz castejsie Vas potrebuje obdarit pichlavymi sarkastickymi poznamkami.

Dal by Boh...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?