Podobne, ako to je s depresiami a inymi psychickymi ochoreniami, je to aj s alkoholizmom. Z jedinca, ktory ma zdravu dusu a vyrasta v zdravej a starostlivej bunke, sa len tak lahko nestane psychiatricky pacient.
Nejde mi o to, aby som obvinovala rodinu a spolocnost z toho, ze vychovaju zavislaka, len chcem upozornit na jednu vec. Ako povedala ista pani psychologicka: "zavisle dieta je citlive a inteligentne a je znakom, ze rodina a vztahy v nej su chore".
Na psychiatrii sa kazdy boji jedneho strasiaka... Zivotopisu... Rozpravat o rodinnych vztahoch, prvom sexualnom zazitku, dospievani, o tych najbolestivejsich spomienkach a sposobe, akym sme sa prepracovali k droge, je pre mnohych velmi vycerpavajuca uloha. Ja som sa toho nebala, ani sa mi po zivotopise neulavilo tak, ako ostatnym. Hovorila som totiz o tom, co som uz milionkrat povedala psychologom, terapeutom, ludom, ktori chceli pocut moj pribeh. Zato som si vsak vypocula vela bolestnych pribehov.
Na lieceni som chvilami pozabudla kde som, a preto ma taketo zivotne cesty obcas prekvapili. Stretla som napriklad jednu pani, ktora mala otca Iracana, mlatil ich mamu, po rozvode ho uz nikdy nevidela. Tvrdila ze sex mala len 3 krat v zivote, zakazdym nuteny (nevedela som si celkom predstavit co to je nuteny sex), nikdy nebola na gynekologii napriek veku cez 40. A cele dni nerobila nic ine, len vypisovala staznosti na vedenie nemocnice, postu, ktora jej nedorucila balik, policiu a co ja viem koho este. Dokazala hodiny stat pred kancelariou riaditela nemocnice len aby ho unavila natolko, ze ju nakoniec "prijal" medzi dverami na pol minuty a ona mu mohla povedat jednu rozvitu vetu. Neustale tvrdila, ze je neurologicky pacient, a zial, psychiatri sa ani neunuvali vysvetlit jej, ze je na spravnom mieste koli "hyperventilacii" a diagnoze F45.2, ktore sa musi naucit ovladat sama za pomoci psychologa a ziadne lieky na to este nevymysleli.
Stretla som zeny o nieco malo starsie odo mna, ktore boli denne mlatene, psychicky zdeptavane manzelmi... Muzov, ktori mali milujucu rodinu, ale chybala tam tvrda ruka a decko sa v podstate vychovavalo samo. Rodicia ho nechali 15 rokov drogovat a pit bez toho, ze by jednoducho povedali DOST a dotlacili ho na liecenie.
Najsmutnejsie vsak bolo, ked som este pocas pobytu na psychiatrii dostavala spravy o mojich uz prepustenych spolupacientoch, ktori sa vo velmi kratkej dobe opat vratili k staremu sposobu zivota, ledva prekrocili brany nemocnice. Viem, ze zavislost vie byt silnejsia ako my, ale je tazke pozerat sa na mne blizke osoby, ako zahodia 10 az 12 tyzdnovu liecbu za hlavu.
Prajem vsetkym rodicom, aby vedeli odhadnut tu spravnu mieru starostlivosti a priestoru pre svoje deti. Aby ich nedrzali prilis nakratko, ani im nedali privela volnosti. Aby z nich vychovali zdravo sebavedome, samostatne osobnosti, ktore vedia prejavit emocie a neutekaju zo svojich rodin.