Strasiak Pezinok

Autor: Karolína Karlíková | 26.8.2014 o 9:26 | (upravené 22.3.2016 o 20:22) Karma článku: 6,26 | Prečítané:  1490x

Poviem Vam, asi vo mne nikdy, ani ked som bola zdrava, nic nevzbudzovalo vacsiu hrozu, ako Psychiatricka nemocnica Philippa Pinela v Pezinku.

Ked som sa lucila v Zaluzi, predpokladala som, ze moj zivot bude odteraz dokonaly. Najdem si pracu, priatela, osamostatnim sa, spravim dieru do sveta, vykopem svoje zabudnute talenty... Ako som uz spominala, ta cesta nebola a nie je taka jednoducha. Zo Zaluzim som sa naozaj lucila pomaly so slzami v ociach. Za tie tyzdne Vam personal aj spolupacienti prirastu k srdcu. A hlavne, predpokladala som, ze teraz uz som na to pripravena, existovat tam v tom blazninci vonku. Uz ziadna dalsia psychiatria, juchuuu...

Co cert nechcel, a Pan Boh asi chcel, nasi zistili ze s bulimiou som sa nepohla ani o chlp. Takze po tyzdni a pol zo mna vytiahli, ze to nezvladam, a pytali sa ma co dalej. Ja som sadla za pocitac, a zistila som, ze na Slovensku sa liecbou PPP ako jedina zaobera PNPP Pezinok. Oblial ma pot, precitala som si vsetky mozne fora a diskusie, kde by som o priebehu liecby mohla nieco zistit, a nakoniec som sa rozhodla a trvala som na Pezinku.

Nasi uz vyzerali mierne utrapene (a to pritom nebola moja posledna zastavka). Ani sa im nedivim. 3 mesiace zili v presvedceni, ze domov sa im vrati zdrave dieta. Vsetci sme si zo zaciatku mysleli, ze je to ako so spinavym pradlom. Hodia ma do pracky, vyperu, a vyleziem dokonale cista. OMYL! Takto to so zavislostami nefunguje, je to maraton...

Takze, po tyzdni a pol doma ma mamina odviezla do Pezinka. Rozklepanu, priotravenu lexaurinom a prothazinom. Pri vstupnom vysetreni si museli mysliet, ze som velmi "jednoducha". Bola som spomalena, aj som hovorila spomalene, tusim som spomalene aj dychala. Vysvetlili mi, ze to, ze som brala lexaurin, je ako keby recidiva, a musia mi znova spravit detox. Znova niekolko tyzdnov na diazepame... Tu uz som mala znacne vybudovanu zavislost na liekoch, a zacinala som pocitovat doslova chut na lexaurin.

Budicek, hygiena, autogenny trening, ranajky, komunita, pracovna terapia,..... Dalsi kolotoc.

Bolo nas asi 12 - PPPckariek. O takychto ludoch sa hovori, ze su casto vysoko inteligentni (neviem kde som sa tu nabrala ja), co sa mi tu potvrdilo. Baby od 18 do 40 rokov, ktore sa nevedeli normalne najest. Kludne nam povedzte, ze to je nemozne, aby sa niekto nevedel najest normalne. Da sa to. Jest nenormalne, alebo nejest.

Pri kazdom jedle, bolo ich 6 za den, nas strazila sestricka, presne si zapisovala ake mnozstvo z porcie, ktoru sme mali pripravenu, sme zjedli, kolko tekutin sme za den vypili, vecer sme dokonca hlasili aj stolicu a pripadne zvracanie. Ked som zbadala, co odo mna chcu, aby som zjedla a nesla to vyvratit, okamzit som volala mame, ze ja celu porciu nikdy nezjem, ze za mesiac tuna budem mat 60 kil, a ze to su chlapske porcie, ktore nemozu byt primerane pre skupinu dievcat, ktora ma zakazanu akukolvek pohybovu aktivitu (aj zbytocne chodenie po chodbe, caste chodenie z izby do obyvacky a pod... vsetko co vyvolava dojem, ze sa snazime spalit kalorie). 

Nejak som nemohla zapadnut do kolektivu, cele dni som sa snazila nenapadne pobehovat hore dole, aby som vydala aspon nejaku energiu, nedokazala som si predstavit, ze priberiem, ked uz pri tejto vahe som sa citila obezna (viem, ze mi sibe). Skoncilo to tak, ze som jedla vsetko, a aj napriek tomu som chudla.

"Vysvetlite mi, ako je mozne ze chudnete?" snazila sa vyzistit primarka.

"Netusim. Asi zo stresu." klamala som ich aj samu seba.

Napriek vsetkemu som nadobudla dojem, ze robim spravne. Mala som tabulkovu hmotnost, a jedla som dost a zdravo, nezvracala som, takze tu trochu pohybu, alebo trochu viac, ale zas nie privela, som povazovala za spravnu.

Velmi skoro vsak prisli abstaky, nervozita, pocity paniky, strasna tuzba ist na cerstvy vzduch. Boli sme cele dni zatvorene vnutri, ako jedine z oddelenia. Ako jedine sme si nemohli dokupovat jedlo, museli sme jest len to co nam daju, a ked sa niektorej stalo, ze to isla vyvratit, jej problem, bola hladna. Navyse len 10 cigariet za den. Coze??? To ani nahodou. Ved cigaretami som si v Zaluzi kompenzovala vsetko, co som zrazu nemohla.

A zacalo sa peklo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?