Mala som mu rozpravat o svojom ex a vsetkych utrapach, ktorymi som si, zivotom s nim, presla. To ma dostavalo este do vacsich depresii. Hodiny som nervozne, napriek zakazu, pobehovala po chodbach a snazila sa zamestnat si mysel niecim inym. Mala som abstaky este aj z neho, chybal mi...
Po par tyzdnoch neuspesnych vyjednavani s primarkou, aby mi povolila aspon hodinu denne na cerstvom vzduchu, som to vzdala a podpisala som reverz. Velka chyba, teraz to uz viem, mozno by som teraz uz bola bez liekov, nebala sa jest a vsetko by bolo perfektne. Ale vtedy mnou lomcovala nervozita, taka strasna, ze som nemohla spavat, sediet pokojne, proste nic. Cely den som myslela len na jedlo, pretoze nic ine sme na praci nemali, len poriadne jest. A to bola pre mna katastrofa, pretoze som dufala, ze tych myslienok na jedlo ma tu zbavia a ono to bolo daleko horsie...
Kazdopadne, za tie dlhe dni som mala more casu premyslat (okrem jedla a Lukasa) aj o tom, preco toto vsetko... Preco sa neviem normalne najest? Kde sa stala chyba? Psychologovia mi opakovali, ze vsetko vychadza z mojho vztahu s otcom. Velmi som sa nanho hnevala, ale potom som si uvedomila, ze je to zbytocne, ze musim prebrat plnu zodpovednost, aby som sa pohla dalej. Ano, je fakt, ze mat iny vztah s muzom, ktory mi mal byt v zivote najblizsi, nebola by som zavisla, bola by som samostatna, ale to vsetko sa uz stalo, Boh ma obdaroval krehkou psychikou, a kedze som v detstve nemala kamaratky, lebo som hodiny travila v hudobnej, na koncertoch a pod., naucila som sa zvladat svoj stres, vsetko co ma tak trapilo, vsetku sikanu, ktoru som zazivala v skole a od brata, zvracanim. Mozno je chyba, ze ma mama nezobrala skor psychologicke, mozno som sa mala ozvat sama, ze mi spoluziaci ublizuju... Ktovie...
Je to zacarovany kruh... Ja nesmiem vinit otca, a nebrat to ako vyhovorku pre moje problemy a mama nesmie ospravedlnovat jeho spravanie, krik, slova o tom ze nic nedokazem, ze som neschopna, ktorymi ma castuje aj teraz dost casto, tym, ze sa o mna boji a ze ma miluje, len inak nevie dat najavo svoje emocie ako tym jeho spravanim, ktore mi vobec v liecbe nepomaha, prave naopak...
A napriek tomu, ze to vieme, nerobime to dokonale. Ja si stale neviem vypnut prijimac, ked ma uraza, a on si stale nevie dat pozor na usta, nevie ma pochvalit ale o to viac vie byt kruty.
Vedome som sa musela rozhodnut, ze uz toho bolo dost. Je to moj zivot, moje rozhodnutia, moje chyby, a nenecham sa zabit. Radsej zamakam a odstahujem sa. Ale to je nieco, co som pochopila ovela neskor, tyzdne po tom ako ma prepustili z PnPP. A medzitym ma cakala este jedna vyznamna zastavka na psychiatrii, ktora mi mala ukazat, ake strasne zle to so mnou moze byt, ak nezacnem konat...
