Velke Zaluzie - Ako som zistila, ze na vyliecenie zo zavislosti neexistuju tabletky

Autor: Karolína Karlíková | 11.8.2014 o 11:43 | Karma článku: 12,21 | Prečítané:  4833x

Priznam sa, par dni pred nastupom na protialkoholicke liecenie, mi nebolo vsetko jedno. Na jednej strane som sa tesila, ze na cas odidem z napateho prostredia doma, na strane druhej slovo psychiatria vo mne vzbudzovalo obavy a predstavy z filmov. Ved to poznate, vsetci blazni v jednej miestnosti sa bud kolisu na stolickach, pripadne nepritomne s prazdnym pohladom cumia z okna, alebo si cosi nezrozumitelne blabocu...

Realita bola o cosi ina, zrejme aj preto, ze som bola na otvorenom oddeleni a s tazsimi pripadmi som sa stretla len letmo.

Po dlhej ceste, ktoru sprevadzalo mamine "neboj sa, Karolinka, vsetko bude dobre, uvidis ako ti tam pomozu" a otcove zartiky sme konecne dorazili do krasneho zeleneho arealu, kde sa prechadzali na prvy pohlad celkom normalni ludia.

Cakali sme mlcky na chodbe aj s kuframi a mna prekvapilo, ze nas minali hlavne mladi ludia, prevazne muzi. Po chvili sme sa zoznamili s pani primarkou, ktora ma poslala na vstupne vysetrenie k mojej osetrujucej psychiatricke. Vysluch bol dlhy a dokladny. Neminuli ma otazky tykajuce sa rodinnych vztahov, vztahu s mojim byvalym, toho, ako casto a kedy naposledy som zvracala a kedy som naposledy pila, ci som tu dobrovolne, alebo pod tlakom rodiny, ako dlho pijem, co pijem, ci som hladinkar, ako casto zvraciam a preco si myslim, ze to vsetko robim.

Nasledne mi sestra ukazala izbu. Prvy clovek, ktoreho som spoznala, sa volal Barbora. Vletela do stvorpostelovej izby prave ked som sa lucila s nasimi.

"Cau, ja som Barbora, alkoholicka. Ty tiez?" Prekvapene a hanblivo som prikyvla. Barbora asi o tyzden spolu so svojim drahym (narkomanom) podpisala reverz, a ukoncila liecbu po 3 tyzdnoch.

Prvy tyzden vraj byva tazky vzdy a vsade. Aj bol. Vsade som chodila neskoro, nikomu som sa nevedela prihovorit...

Po kazdom jedle som musela sedavat 20 minut v ambulancii, aby mi zabranili ist sa vygrcat (nepomahalo, bulimicka sa dokaze vygrcat kludne aj po pol hodine).

Rozcvicka, ranajky, zenska komunita, velka komunita, skupinova terapia, obed a nasledne bud pracovna terapia (tu sme vacsinou poctivo odflakli), sport, ci diskoteka...

Kazdy utorok bola prednaska... O alkoholizme, o recidive, gamblingu, liekoch a liekovej zavislosti, vztahoch v rodine alkoholika, pricinach vzniku zavislosti... A kazdy piatok nasledne pisomka.

Mali sme skvelu terapeutku, ktora hovorila veci na rovinu, bola tvrda, ale vedela byt aj citliva a pochvalit snahu... Vysvetlila mi, ze ja som velmi komplikovany pripad, a ze alkoholizmus je u mna sekundarny problem, ktory musia riesit ako prvy, aby sa nasledne mohli venovat bulimii... A vraj moj boj s jedlom bude milionkrat narocnejsi ako boj s alkoholom. No co, vedela o com hovori...

Najtazsie zo vsetkeho bolo vytlct mi z hlavy Lukasa a zabranit mi v tom aby som zvracala. To prve im trvalo pekne dlho... Kym som si pripustila slova terapeutky a sestriciek, ze za tym musim urobit hrubu ciaru, ze sa tu neliecim koli nemu, ale koli sebe, ze on uz aj tak nepride, nech uz mi nataral hocico, a ze preco by som o to vlastne mala stat, aby za mnou prisiel niekto, kto ma v tom najtazsom obdobi nechal samu (neposlal mi doklady, ktore som potrebovala pre ZP, urady... Navyse v tom istom case, ked som ja lezala v Ruzinove, bol v BA aj on, s nou... a ani ho nenapadlo prist ma pozriet), presli minimalne 2 mesiace. Bolo tazke pocuvat, ze ma nikdy nemiloval a ze ma len vyuzil, ako to urobil a urobi s kazdou. Ja som si zanovite tvrdila svoje, ze ma predsa lubit musel, aspon prvy rok a pol... A tiez som nechapala, preco by som sa mala liecit koli sebe, ved sa neznasam, neviem si predstavit zivot bez neho, netesim sa na zivot bez neho a uz aj tak nikdy nestretnem nikoho, kto by ma miloval, koho by som milovala ja...

Pripustala som si to pomaly, opatrne a len silou vole som sa snazila vtlct si do hlavy, ze to musim a chcem robit (=abstinovat) koli sebe, ze ma caka este pekny zivot, ze som este nic take strasne nezmeskala za tie roky s nim...

Az som nakoniec musela pripustit, ze po tejto zemi, dokonca aj v Zaluzi, chodia aj ini ludia, mili, vtipni ludia a dokonca aj par dobre vyzerajucich a inteligentnych alkoholikov.

A vzapati sa zacala dalsia dilema... Ako sa rychlo nenamotat na spolupacienta... Bolo nam to zdoraznovane, ze ked sa ocistujeme, sme vysoko citlivy, lahko namotatelny, rychlo si zamiename city so sympatiami a vztah dvoch zavislych nemoze skoncit inak ako pohromou.

Napriek tomu, naslo sa nas par, alebo mozno trochu viac, ktori sme si zamenili dojmy s pojmami a museli sa nasledne poucit na vlastnych chybach a pripustit, ze tie terapeutky predsa len nie su take blbe...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lunter: Nikdy som nepovedal, že mamu vyliečili len zdravé potraviny

Článok na webe firmy kandidáta na župana vysvetľuje jej vznik tým, že vďaka zdravej strave sa jeho mama dostala z rakoviny.

ŠPORT

Kohút si priznal chybu, Cígerovi sa ospravedlnil. Ten to neprijal

Tréner reprezentácie a šéf zväzu spolu diskutovali.


Už ste čítali?