Opat doma... Mam za sebou uz neviem kolke liecenie, a najnovsie aj pokus o samovrazdu. Podotykam, ze nie demonstrativny... Mam za sebou stavy absolutnej nefunkcnosti tela i mozgu, kedy jedine co som bola schopna dokonale vykonavat, bolo spanie... Skusila som uz aj ake to je ked odbornici skonstatuju, ze uz viac nevedia co, pripadne nechcu pomoct. Zo Zaluzia ma prepustali s verbalizovanymi obsesivnymi myslienkami na samovrazdu, ved snad si nejako poradi... Aj som si poradila, JIS-ka a policia nasho okresneho mesta by o tom vedeli rozpravat. Cele som to posrala.
Jeden by si myslel, ze to vsetko by uz povalilo aj kona. Ale stale zijem. 2 mesiace nezvraciam, neberiem ziadne navykove tabletky, nepijem... Myslite, ze je to krasny zivot? Iste, z urciteho uhla pohladu, ktorym sa ja pozeram na svoj zivot malokedy. Ved kto ocakaval, ze dosledkom abstinencie od 3 zavislosti moze byt depresia a este definitivne nepotvrdenym prvym dirigentom bipolarna afektivna porucha?
Neviem co ma v zivote caka, ci sa niekedy vydam, ci sa vobec niekedy opat zamestnam... Kazdopadne, tentokrat sa nevzdam. Idem na vysku. Znova, Myslim, ze uz viac neprevraciam cele prednasky, co by mi do urcitej miery mohlo pomoct v studiu :/ Cakaju ma /mozno/ jazykove kurzy, druhy stupen "hudobky", pracovne pohovory. Ked ma vyrazia dverami, mozno vojdem oknom. A mozno sklopim usi a rozhadze ma to do takej miery, ze si doma budem trhat vlasy a nenavidiet svoju niekdajsiu krasu, inteligenciu, a terajsie pribudajuce "antidepresivne kila" a odumrete neurony.
Ktovie, zivot sa so mnou hra. Ale odvazim sa dufat, ze tentokrat som si v kartach namiesala aj nejake esa...
A svojmu byvalemu prajem Utrpenie Mikulasa Horna.